Som žena, ktorá píše tak, ako žije – spontánne, úprimne a bez veľkých plánov. Na tomto blogu zachytávam svoju tvorbu, každodenný život aj tichý vnútorný svet, ktorý sa často skrýva za povinnosťami a očakávaniami. Píšem o hľadaní zmyslu, o malých aj veľkých zmenách, o návratoch k sebe, ktoré nie sú dokonalé, ale sú skutočné.

Toto je priestor pre ženy, ktoré cítia, že chcú ísť hlbšie, spomaliť a počuť vlastný hlas. Nájdeš tu podporu, inšpiráciu aj obyčajné ľudské zdieľanie – bez pozlátka, bez návodov na dokonalý život. Ak sa v mojich slovách aspoň trochu spoznávaš, zostaň so mnou ešte chvíľu a objavuj, čo všetko tu na teba čaká.

Už viac ako dva roky sprevádzam ženy na ceste k sebahodnote, vnútornej sile a autentickému životu. Pôsobím ako lektorka a koučka v individuálnych stretnutiach, skupinových programoch aj vo firmách, kde vytváram bezpečný priestor pre otvorenosť, zdieľanie a rast.

V zahltenom svete plnom sociálnych sietí a neustáleho porovnávania prinášam spomalenie, návrat k sebe a k vlastným potrebám. Podporujem ženy, ktoré chcú jednoducho byť, spoznať sa, prestať sa podceňovať a prestať žiť v role obete svojho života.

Môj prístup je založený na úprimnosti, rešpekte a praktických nástrojoch, ktoré pomáhajú preniesť zmeny do každodennej reality. Viac ako sto žien už prešlo mojím vedením a opisujú svoj život ako ľahší, radostnejší a naplnenejší.

Pokračujem v tvorení programov, workshopov a stretnutí, ktoré prinášajú ženám podporu, inšpiráciu a konkrétne kroky k tomu, aby si dovolili žiť podľa seba, s dôverou v seba a s pocitom vnútornej spokojnosti.

Blog: Rozhovory medzi ženami...

Byť menej, aby bolo viac

Blog 1

Príliš dlho sa traduje názor, že ak chce človek niečo mať, musí viac dávať. Viac sa snažiť, viac dokazovať. Najmä ženy sú vedené k tomu, aby pridávali – viac zodpovednosti, viac úsmevu, viac výkonu, viac trpezlivosti. Lenže pravda je často opačná. Niekedy je potrebné ubrať, nie pridávať. Ubrať z povinností, ktoré nepatria srdcu. Ubrať z očakávaní druhých, ktoré zväzujú. Ubrať z potreby byť stále dostupná, dokonalá a bezchybná. Jediné, čo je naozaj potrebné, je dať seba na prvé miesto – nie zo sebeckosti, ale zo sebalásky.

Byť videná taká, aká je duša v skutočnosti – unavená aj silná, citlivá aj odvážna, neistá aj rozhodná. Skutočná zmena prichádza v momente, keď už nie je potrebné nič dokazovať a stačí si dovoliť byť. Vtedy menej znamená viac. Viac pokoja, viac pravdy, viac života.

Žijeme v dobe, ktorá nás tlačí do výkonu. Byť krajšie, byť výraznejšie, byť úspešnejšie. Dokonca aj autenticita sa dnes stala výkonom. Sama sa stretávam na školeniach a vzdelávaniach s názorom, že musíme pridať, aby bolo viac, že pod tlakom vzniká diamant. Áno, tlak dokáže vytvoriť diamant. Ale prečo potom všetky ideme ako dav za tlakom? Myslíme si, že na druhý deň budeme diamantmi? Veľakrát vyhoríme práve vtedy, keď tlačíme.

Ak si nedáme to, čo skutočne potrebujeme – pokoj, ticho, spomalenie, pomenovanie vlastných pocitov – nikdy nebudeme žiť život tak, ako by sme chceli. Často túžime po niečom len preto, že je to dobové, že je to viditeľné, že je to obdivované. Ale je to naozaj naša túžba? Čo ak žena chce byť jednoducho šťastná a nemusí mať veľkú kariéru? Čo ak netúži po deťoch, ale po cestovaní? Čo ak chce bývať s rodičmi, pretože jej to dáva pocit bezpečia? Alebo naopak – čo ak chce odísť, pretože šťastná nie je? Je to v poriadku.

Prestali sme sa pýtať, čo je dobré pre nás, a začali sme nasledovať to, čo je dobré "podľa niekoho". Hovorím to aj ako mentorka a lektorka. Aj ja stojím pred ženami a rozprávam. No nikdy nechcem nikoho meniť na svoj obraz. Chcem nastavovať zrkadlo. Pretože mentoring nie je o tom, aby si žila podľa mňa. Je o tom, aby si žila podľa seba. Aby si sa naučila povedať: "Vážim si tvoj názor, ale cítim to inak." Je jednoduchšie prispôsobiť sa. Urobiť to tak, ako radí niekto, koho obdivujeme. Ale nemusíme.

Nemusíme bojovať o pravdu. Nemusíme tlačiť. Nemusíme byť diamanty pod tlakom. Tam, kde je komplikácia, bude to komplikované. Tam, kde je ľahkosť, bude to ľahké. Možno je tento blog práve mojím spôsobom, ako ubrať z výkonu. Ubrať z potreby byť stále počutá a viditeľná za každú cenu. Možno je toto moja forma pokoja.

A dnes ťa chcem pozvať k jednej veci. Zastav sa. Po prečítaní týchto riadkov sa spýtaj sama seba: Čo by som dnes mohla ubrať? Kde by som mohla prestať dokazovať? Čo by som si mohla dovoliť nerobiť? Aký je tvoj AHA moment po tomto čítaní? Možno práve tam začína tvoja ľahkosť. 🤍

s láskou Henrieta 

Srdce ŽENY

Blog 2

Táto téma je mi veľmi blízka. Nielen preto, že mám za sebou roky, kedy som po bolesti a zraneniach musela znovu otvárať svoje srdce, ale aj preto, že už niekoľko rokov pracujem so ženami, ktoré cítia, že sa v nich niečo zatvorilo. Niečo, čo kedysi cítilo ľahko, prirodzene a s dôverou.

Srdce ženy sa nezatvára zo dňa na deň. Zatvára sa postupne. Už v detstve sa učíme chrániť svoje pocity. Učíme sa, že nie vždy je bezpečné ukázať, čo cítime. A potom prichádzajú ďalšie skúsenosti. Slová, ktoré zabolia. Odmietnutia, ktoré zanechajú stopu. Straty, ktoré menia to, ako sa pozeráme na seba aj na život.

Koľkokrát za život sa niekto dotkne nášho srdca tak blízko, že to cítime až fyzicky? A koľkokrát sa potom rozhodneme, vedome či nevedome, že už viac nedovolíme, aby sa to zopakovalo?

Žiť so zatvoreným srdcom je ako mať obrovské bohatstvo a nikdy ho nepoužiť. Je to ako mať na účte milión a nikdy si z neho nič nedovoliť. Vieš, že tam niečo je, ale nežiješ to. Necítiš to. Nepúšťaš to do svojho života.

Ženy sú prirodzene citlivé a vnímavé, no svet ich často naučí byť silné, pevné a pripravené vydržať. A tak si vytvoríme ochranu. Navonok fungujeme, staráme sa, zvládame, usmievame sa. No niekde hlboko v nás zostáva časť, ktorá sa stiahla do ticha.

Keď sa pozrieš na ženy okolo seba, možno uvidíš tie, ktoré pôsobia otvorene, pokojne a vedome. No väčšinou sa takými nestali preto, že by nikdy neboli zranené. Stali sa takými preto, že sa rozhodli svoje srdce znovu otvoriť.

Veľmi často sú to práve muži, ktorí sa dotýkajú najhlbších miest ženského srdca. Najskôr otec, potom prvé lásky, partneri, manželia. Žena dokáže vydržať veľa. No aj ona má svoje hranice. A keď je bolesť príliš veľká, srdce sa zatvorí, aby ju už nemuselo znova cítiť.

A napriek tomu v nás stále zostáva niečo živé.

Predstav si, že by niekto zaklopal na tvoje dvere a povedal ti, že máš zabezpečený celý život. Že už nemusíš mať strach. Že je o teba postarané. Aký pocit by to bol? Pocit pokoja. Pocit bezpečia. Pocit dôvery v život.

Pravda je, že tento zdroj už v sebe máš. Je v tvojom srdci.

Možno si na chvíľu prestala veriť. Aj ja som prestala veriť. Boli chvíle, keď som neverila, že ešte niekedy môžem byť šťastná. Keď som neverila v lásku. Keď som neverila ani v seba. A práve v tom období som si uvedomila, že existuje niečo väčšie, čo nás drží, aj keď máme pocit, že padáme.

Pozri sa na našu planétu. Vznáša sa v priestore a predsa existuje rovnováha, ktorá ju drží. Nevidíme ju, ale vieme, že je tam. Rovnako je tu sila, ktorá drží aj teba. Každý jeden tlkot tvojho srdca je dôkazom, že život v tebe stále prúdi. Že niečo v tebe sa nikdy nevzdalo.

Otvorenie srdca neznamená, že zabudneš na to, čo bolelo. Znamená, že si dovolíš znovu žiť. Že si dovolíš znovu veriť. Najskôr niekomu vyššiemu. Potom životu. A postupne aj sebe.

Preto ťa chcem na konci tohto textu poprosiť o jediné.

Otvor svoje srdce.

Otvor ho tým, že znovu uveríš v seba.

S láskou Henrieta 

.